Správne položená otázka mení myslenie detí. Odborníčka radí, pýtajme sa detí: A prečo?

Ako najlepšie pracovať so skupinou, v ktorej sú deti z rôzneho cesta? Mária Leitnerová z Teach.sk sa opiera pri manažovaní skupiny aj o “prísnu láskavosť“. Pohľad, gestá alebo humor výborne pomôžu nastaviť hranice aj bez slov. Deti potrebujú pocit bezpečia, aby sa tešili na prácu v kolektíve aj na seba navzájom. A dvojnásobne to platí v neformálnych kluboch mimo školského prostredia.

„Existuje prieskum, v ktorom sa učiteľov a učiteliek pýtali, aký priemerný čas dávajú žiakom a žiačkam na odpoveď po položení otázky. Väčšinou odpovedali, že okolo 10 sekúnd. Potom im to zmerali v praxi a väčšina z pedagógov a pedagogičiek vydržala čakať na odpoveď necelé dve sekundy,“ konštatuje Mária Leitnerová, ktorú sme si pozvali na jarný bootcamp koordinátorov a koordinátoriek z programu Budúcnosť INAK.

Deti potrebujú čas, aby si odpoveď premysleli a zároveň je veľmi dôležité pýtať sa správne: „Moje obľúbené sú „prečo otázky“. Mám pocit, že tie majú aj deti najradšej. Nepýtajte sa ich len informatívne kto, čo, ako, kedy, ale spýtajte sa prečo si to myslíš, resp. čo je za tým.“

Pracovať s rôznorodou skupinou chlapcov a dievčat v pubertálnom veku je veľká výzva. Zároveň s deťmi pracujete v centre mimoškolského vzdelávania v inej atmosfére, aká panuje v školských laviciach. Mária Leitnerová ponúka pohľad z opačnej strany: „Skúste sa pozrieť na program v centre očami dieťaťa, ktoré považujete za najproblematickejšie. Pýtajte sa, akoby ste boli v jeho koži: čo ma tu najviac baví? Je tu niečo, na čo sa do centra teším?“

Prísna láskavosť pri práci s deťmi funguje

Mária Leitnerová si odkrútila roky aj ako učiteľka na druhom stupni ZŠ. Rady a postrehy, ktoré dnes odovzdáva pracovníkom a pracovníčkam s mládežou, si tak mnohokrát odžila aj na vlastnej koži. „Mne sa pri manažovaní skupiny osvedčil humor, ktorým viete deeskalovať situáciu v kolektíve. Zaberajú aj jednoduché gestá – napríklad prísny, možno až „zabijácky“ pohľad, pri ktorom netreba žiadne slová. Dieťa rýchlo pochopí, že prekročilo hranicu. Tie si treba od začiatku jasne nastaviť.“

K budovaniu kultúry v centrách neformálneho vzdelávania treba podľa Márie Leitnerovej pristupovať aktívne. „Aj na tomto bootcampe hovoríme o tom, že pomáhajú rituály, spoločné kruhy na úvod, ale napríklad aj spoločný pokrik. Hovoríme tiež o tom, ako si správne nastaviť odmeny.“

Mária Leitnerová si uvedomuje, že popoludňajšie neformálne vzdelávanie, akým je aj program Budúcnosť INAK, čelí viacerým výzvam: „Koordinátori a koordinátorky musia pracovať s motiváciou detí, s ich vytrvalosťou. Je to po obede, nie vždy sa deťom chce, môžu byť unavené po škole. Ale je to priestor, kde sa dozvedia plno nových a zaujímavých vecí priamo prepojených s praxou, so životom a deti sa aj vďaka tomu rozvíjajú.“

Ľudia z praxe sú skvelým oživením neformálneho vzdelávania

Ak je neformálne vzdelávanie spojené s exkurziami na rôznych pracoviskách, firmách, či v múzeách alebo galériách, na deti to má aj podľa Márie Leitnerovej veľmi pozitívny dopad. „Pri mojej nedávnej mentorskej návšteve v centre Budúcnosť INAK mali deti diskusiu so zástupcami dobrovoľníckej organizácie. Dozvedeli sa, koľko rôznorodej dobrovoľníckej práce je možné robiť, bolo na nich vidno, že ich to baví, deti ožili, bola tam výborná atmosféra. Videli v tom priamy prínos aj pre seba.“